Červené korálky

Muž sedí na posteli a premýšľa. Zamýšľa sa nad svojím životom. Nad svojím konaním a situáciami, ktoré prežil. Pri jeho pravej nohe ležia červené korálky.

Na dvore sa naháňajú deti. Lúka práve zakvitla púpavami a vlčím makom. Grilovačka, hry, zábava. Ako sa naháňajú, on padá a plače. „Srdiečko moje, neplač. Rytieri predsa neplačú a už je pri tebe dobrá víla,“ s úsmevom mu hovorí mama, pobozká a objíma ho. Mama...

Na námestí stojí dievča a plače. Prichádza k nej a objíma ju.

„Mám rakovinu,“ hovorí so slzami v očiach, „zomieram.“

„Psst,“ položí jej prst na pery, „ všetci zomierame, ty si to aspoň uvedomuješ.“ A opäť ju objal.

Onkologické oddelenie. Všetky chodby sú nádherne vyzdobené. Na nemocničnom lôžku leží ona, oblečená v nádherných bielych šatách. Pri nej stojí on, obidvaja majú holú hlavu. Ona kvôli chorobe, on z lásky k nej.

„ A sľubujem, že si ju budem ctiť a milovať v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe..“

Červené korálky vystavené vo výklade butiku. Ich posledná spoločná prechádzka. Škoda, že to vtedy nevedel.

„Zlatko, kúpiš mi ich, však?“

Vyzerala v nich nádherne, úžasne. Konečne ju videl šťastnú po veľmi dlhej dobe. Rakovina postupovala až príliš rýchlo.

„Nie, dnes už musíme ísť.“

„Prosííím“

„ Na také haraburdy nemáme peniaze, poď už!“

Radosť v jej očiach zmizla..

„ Vaša žena nereagovala dobre na liečbu. Je mi ľúto, nezvládla to.“

Uder pod pás. Vedel, že sa to raz stane, no nečakal, že tak rýchlo. Na smrť ešte nebol pripravený.

Muž sedí na posteli a premýšľa. Bez nej nedokáže žiť. Tak veľmi mu chýba. Má pocit, že z jeho sĺz sa zachvíľu stane vodopád. Tak veľmi to bolí... Najviac ho trápia červené korálky. Prečo som jej ich vtedy nekúpil ? Prečo? Keby som to bol vedel.. Prečo ? Prečo ?!

Pohreb, posledná možnosť rozlúčiť sa so zosnulou. Muž pristupuje k truhle, snaží sa neplakať. Zrazu siahne rukou do vrecka a vyberá červené korálky. Pomaly jej ich zapína, naposledy ju pobozká. Utrie slzu, ktorá mu steká po líci.

„Zlatko, jasné, že ti kúpim červené korálky. Stoja za to. Veď vieš, že ťa milujem...“