Keď ani uterák nepomáha

 Po ňom túžil najväčšmi. Stále sa posmeľoval vidinou, ako sa doň zabalí a konečne osuší. Chcel byť v teple, sedieť pri kozube počúvajúc pomalé, melancholické tóny hudby, ktoré by ho uniesli ďaleko, až za obzor všetkých problémov a starostí, ktoré ho prenasledujú na každom kroku. Celkom nejasne si uvedomoval, že chvíľkové riešenia nepomáhajú, no nemal vôľu ani chuť sa ich vzdať. Chcel iba normálny život a nerozumel, čo urobil zle, pretože v tom jeho už dlhšiu dobu nie je nič normálne. Všetko ho bolí a nie je to spôsobené iba počasím a skutočnosťou, že sa brodí v rieke. Nie, je v stave, kedy mu ani kardiostimulátor nepomáha proti bolesti srdca. Prestáva biť... Prestáva fungovať...Prestáva milovať...

Sústreď sa na most! Most! Zmizol. Zvláštne, bol by odprisahal, že ešte pred chvíľou na ňom stál. Zmizla aj rieka. Bol doma. Ako zmyslov zbavený začal hľadať uterák. Potrebuje ho. Nič iné mu teraz nevie pomôcť. Je zmätený a túži, aby bolo všetko opäť v poriadku. Nikdy nemal rád chaos. Nerozumie, ako dokážu fungovať ľudia v neporiadku. Všetko mal presne uložené. Knihy zoradené podľa abecedy a veľkosti, vreckovky poskladané na milimeter presne. Zrkadlo v kúpeľni sa vždy lesklo. No teraz otvoril skriňu s uterákmi a nemohol ich nájsť. Začínal sa triasť. Podvedome cíti hrôzu. Ak nemám uprataný dom a neviem nájsť uterák, ako chcem mať poriadok v živote? Systém, ktorým budem žiť? Vlastne ani ma neprekvapuje, že neviem kde čo mám, lebo ja nemám systém na nič. A už vonkoncom nemôžem ponúkať rady pre dobrý a šťastný život. Možno som si to len namýšľal. Chcel som, aby bolo všetko ako zo škatuľky. Pekné, lesklé. Túžil som ,aby malo všetko svoju stálu pozíciu. Aby som aj ja niekam patril. Ako uterák do skrine. Cítim chlad. Ako zázrakom vidí osušku ovíjajúcu sa okolo svojich ramien. Jej dotyk však neprináša teplo. Mrazí ho. Možno ten chlad po celý čas nebol na povrchu, ale vo vnútri. A je taký silný, že vychádza von. Nie, to nemôže byť pravda. To nie... Mám to pod kontrolou. Ako zmyslov zbavený na seba hádže ďalšie vrstvy oblečenia. Sveter, uterák, deka, je jedno čo to je, hlavne nech sa zohreje. Nič. Zhodí zo seba všetky handry a mieri do kúpeľne na horúcu sprchu. Z úžasom a hrôzou vidí, ako je jeho telo pokryté námrazou. Predsa umriem. Vedel som ,že sa to raz stane. Že som nemal šancu uniknúť. Až príliš dlho som myslel len na seba a zhasínal aj posledné malé svetielko lásky k blížnemu, ktoré ma hrialo pri srdci a dávalo môjmu životu zmysel. Som v koncoch... Pred očami mu prebehnú obrazy ľudí, ktorých kedysi dávno miloval. Malá neter, mama, oco, brat... Janka, jeho prvá láska a nanešťastie aj posledná. Vidí nádherný západ slnka a počuje vtáčí spev. To všetko mu teraz dáva pocit lásky a podivnej skľúčenosti, aký necítil už roky. Túži, aby bolo všetko ako predtým. No nevie či sa to dá. Mal na to myslieť skôr. No nemyslel. Ach, čo by dal za druhú šancu všetkým, no predovšetkým sebe ukázať, že je ešte schopný lásky. Mať rád a možno aj milovať. Všetko, lebo teraz vie, že sa zmení. Dokázal by to, lebo stále cíti mráz na celom tele, no najväčšmi v oblasti hrude. Túži po teple. Láske. Niečom, čo mu roztopí skrehnuté srdce a prinúti ho opäť fungovať. Ako sa presvedčil, kardiostimulátor je nanič. Situácia vyžaduje niečo prelomové, v oblasti medicíny a roztápania chladných duší dosiaľ neobjavené. Vtom k nemu pristúpi malé, nežné dieťa a objíme ho. Vôbec nevie, z kade prišlo, no má pocit, že ho už niekde videl. Neuveriteľné, roztápa sa. Po jeho tele stekajú kvapky vody. Nemal ani tušenie, čo dokáže spôsobiť obyčajné objatie. Zdá sa mu, že niekde o jeho účinkoch čítal, no teraz si nevie spomenúť, len sa mu marí, že detské sú najúčinnejšie.

Otvoril oči. Bol to len sen. Veľmi živý sen. Nevie sa z neho spamätať. Divné, myslel si, že to bola realita. Drsná skutočnosť jeho života. Musel priznať, že naozaj pravdivá. Ale čo s tým narobí. Iba sen... Vstal a zamieril k skrinke s uterákmi. Predsa nebudem všetko meniť kvôli jednej nočnej more.