List slovenského vojaka z východného frontu

Začínam rozmýšľať, či bojujem na tej správnej strane. Či nepopieram to slovanské bratstvo, ktoré bolo odvždy v nás. Cítim sa, ako keby vraždím svojich bratov, svoj národ. Moja myseľ je plná chaosu. Keby len vidíš, čo musíme robiť. Taktika spálenej zeme, ktorú zastávajú Nemci, je mi nepríjemná, priam odporná. Nemám síl sa zamýšľať nad tým, čo vlastne robím. Vypaľujeme a vraždíme dediny jednu za druhou a ja automaticky dvíham svoju Mauserku a pálim. No strely sa v prvom rade vnárajú do môjho srdca, až potom do tiel bezbranných Sovietov. Nad hlavami nám neustále lietajú ruské Iliušiny, alebo Štormovniky, ako ich volajú. Viem, že ich za posledné roky viackrát upravovali, ale ešte nie som schopný povedať, aké sú v porovnaní s našimi Heinkelmi lebo Stukami, ako prezývame Junkersy. Stále viac ma vytáča postoj Nemcov k nám, vojakom z iných štátov. Hoci bojujeme s nimi, neustále nás podceňujú. Len preto, že oni sú Nemci a my nie . Aký má toto zabíjanie zmysel? Nech mi nikto nerozpráva, že chránime druhých, lebo vo vojne nikto neberie ohľad na človeka. Rusi nepozerajú na straty, bojujú o každý meter štvorcový za cenu hoc aj celej armády. Hlavne aby neustúpili. Je celkom bežné, že keď začíname postupovať dopredu a Rusi v predných líniách zastanú alebo sa dajú na ústup, vlastní ich zozadu postrieľajú, aby mohli pokračovať ďalej. Za minulý týždeň sa trikrát stalo, že sovietsky vojak dobehol ku guľometnému hniezdu a hodil sa na jeho otvor, kde sme ho samozrejme zastrelili. Avšak kým sa otvor opäť uvoľnil, dobehol ďalší vojak a hodil dnu granát. My používame pučidlá aspoň tak často ako oni. Zamýšľam sa nad tým, akí strašní Nemci sú a hneď potom si uvedomím, že som súčasťou ich armády. Ach, Bože, skončí sa toto niekedy?

Môj drahý Jozef, čo bude so mnou, ak sa vrátim? Unesiem to ticho, kedy nebudem počuť paľbu, strely, krik ranených a umierajúcich vojakov? Znesiem byť sám so svojimi myšlienkami? Potom, nie teraz. Teraz nad tým nechcem a ani nemôžem rozmýšľať, lebo by som to nezvládol. Prepáč mi za tento dopis, ale niekomu musím povedať čo cítim, inak sa z toho zbláznim. Keby tieto myšlienky vyslovím nahlas, v momente som mŕtvy. Neostáva mi teda nič iné ako sa opäť oprieť o naše priateľstvo.

Prosím ťa, mojím doma o tom nič nehovor, nechcem im pridávať ďalšie starosti. Len ich odo mňa pozdravuj, že čoskoro pošlem list aj im.

Vďaka za všetko, tvoj Imrich