Malá improvizácia

Niekde v pozadí jeho mysle počuje potlesk a búrlivé ovácie ako už mnohokrát predtým, no teraz mu neprinášajú potešenie a hrejivý pocit pri srdci vyjadrujúci dojatie, ale strach. Obrovský, ničím nezastaviteľný tank emócií rútiaci sa na neho. Moment nárazu ho paralizuje. Agónia a bolesť lomcujú telom. Pot steká po jeho tvári, no on si ho sotva všíma. Trápi ho jediné : toto nemôže byť koniec!

Hlavne neprestávaj hrať. Posúvaj prsty z jednej klávesy na druhú a tvár sa milo. O to predsa ide, nie? úsmev.... Stačí zdvihnúť dva kútiky a každý uverí, že ste šťastný. Keď sa tak nad tým zamyslím, ani ja sa nikdy nepýtam usmievavých ľudí, či ich úplne náhodou niečo netrápi. Hádam sa nebudem strápňovať a vnucovať. Smeje sa, tak je šťastný. O tom sa anedá pochybovať. Alebo predsa?

Už na tom nezáleží. Možno keby som mal viac času, zmenil by som sa. Nie možno, určite. Vždy som chcel byť lepším človekom. Každý deň som odkladal svoju čiastočnú zmenu . Spomínam si, že naposledy som mal v pláne bojovať s nevšímavosťou voči potrebám druhých. Žil som vznešené ciele. Túžil som nasýtiť hladných, tešiť plačúcich a navštevovať chorých. No skončilo to obyčajnou, odpornou frázou: Dnes mám ešte robotu. Zajtra...

Sústreď sa na hranie. Neurob chybu. Ľudia neradi vidia omyly druhých. Akceptujú len bezchybných jedincov s prázdnymi očami a vyschnutým duchom. Prispôsob svoju tvorbu požiadavkam poslucháčov a nehraj to, čo naozaj cítiš... Tieto vety si opakujem pred a počas každého jedného koncertu. Možno to tak nemalo byť. Možno som sa mal riadiť srdcom a nie hlúpimy názormi druhých, ktoré mi diktujú čo mám robiť a čo nie, kedy som prijateľný a kedy na obtiaž. Možno by som svetu dal oveľa, oveľa viac, keby som sám sebou a nie niekým iným. Možno.

Skladba končí a mňa prestáva triasť. Posledný tón. Nechávam ho znieť až pridlho. V skutočnosti nechcem aby skončil, bojím sa otvoriť oči a čeliť realite. Dobre, na tri. Raz, dva, tri. Pomaly rozoznávam svetlo a snažím sa zaostriť zrak. To čo vidím, mi vyráža dych. Ľudia stoja a plačú. Začínam si uvedomovať čo sa vlastne stalo. Ja som nepremýšľal, ja som hral. Počuli všetko. Otvoril som pred nimi svoje vnútro, najtajnejšie a najintímnejšie oblasti svojho strachu. Cítim, ako mi po lícach tečú slzy a zo srdca padá balvan. Niečo vo mne sa zmenilo. Odchádzam zo sály a začínam žiť. Viem, že sa zmením. Nie zajtra, ale dnes. Nebude to ľahké, ale bude to môj víťazný boj. Nemám stratégiu ani plán boja. Moja malá improvizácia práve začína...