Milý Hamlet!

Milý Hamlet,                                                                                                                          Verona 23.8.1853

Som veľmi rád, že Ti môžem napísať list. Vieš, je to veľmi náročné, keď si pomyslím, že si výsledkom mojich myšlienkových pochodov. Musím sa priznať, že zo všetkých, ktorým som vdýchol dušu, si Ty mojim najobľúbenejším.

Dlho som si predstavoval, aké by bolo stretnutie s Tebou. Toľko by som Ti chcel povedať...Vieš, presne viem, ako si sa cítil. Celý Tvoj život bol odrazom mojich emócií. A nemal si ho ľahký! Prežil si veľa bolesti, zrady a vnútorných bokov, v ktorých si hľadal pravdu. Avšak buď si istý, že si bol dobrým človekom. Sám neviem, ako by som zniesol vraždu svojho otca.

Otec. Bytosť, ktorá je priam stelesnením sily, ochrany, bezpečia a porozumenia. No stratiť syna bolo ešte horšie. O tom Ty nič nevieš. Nikdy si sa ani len neoženil. Nedoprial som Ti to. Mohol som, ba aj som po tom túžil, aby si prežil šťastný život, ale bol som natoľko doráňaný tým svojím, že som Ti túto radosť a nádej života odoprel. Odpusť mi to , drahý Hamlet. Strata syna zasiahla moje srdce ako dvojsečný meč, preťalo ho napoly, aby sa už nikdy nezahojilo. Rodič by presa nemal pochovať svoje dieťa. Nikdy by nemal zomrieť ten, ktorý by udržal rod nažive.

Ach, Hamlet, ani nevieš, aký je to strašný pocit, vedieť, že tvoje meno vymizne z ľudských záznamov. Kúsok z tejto bolesti si musel znášať aj Ty. Tvoje meno predsa tiež zmizlo. Po Tvojej smrti žilo v ľuďoch ešte chvíľu, ale ako na všetko, aj naňho zabudnú. Odpusť, druhýkrát Ťa o tom prosím. Bol si obeťou môjho cítenia. Až teraz si uvedomujem , čo som urobil. Ja som Ťa zničil. Zabil som v Tebe všetko, čo mohlo ďalej žiť. Pripravil som ˇ5a o budúcnosť, lásku, deti, o všetko, čo robí život šťastným. Hamlet, to ja. Ja som Ťa zabil. Zabil som aj Tvojho otca a Oféliu. Nebol to Klaudius, Ofélia sa nezabila sama, to ja. Ja som vrah, ktorého by mali potrestať. Kvôli mne si v srdci odsúdil svoju matku. Zanevrel si na ňu len preto, že ja som zabil jej manžela. Hamlet, preboha, odpusť mi, prosím ! Som hoden smrti. Mal by si ma prebodnúť, ako som ja prebodol Polónia. Usmrť ma, ak to považuješ za vhodné. Nebudem Ti to vyčítať.

Vieš, keď som zavŕšil Tvoj život, bol som na seba hrdý. Myslel som si, že bol úžasný. Bojoval si o svoj život sám so sebou, ale aj s druhými. Ty si sa rozhodol žiť. Ja som Ťa zabil. Podľa mňa to bolo úchvatné. Celý príbeh, tragédie, ktoré si musel prežiť... Ach, Hamlet, keby som si bol žiaľ radšej vylial niekde inde ako na papieri. Keby som Ťa radšej nebol nikdy stvoril, ako Ťa potom nechal umrieť. Mohol som Ťa zachrániť. Mohol! Ale ja som to neurobil. Zabil som Ťa, a keď som si to uvedomil, bolo neskoro. Jediné, čo som mohol urobiť, som urobil. Vystrojil som Ti pohreb so všetkými poctami, aké sa patria a priam núkajú na Tvoju počesť. Avšak to nestačí. Ani ten najbohatší pohreb a najväčšie pocty nevrátia ľudský život.

Hamlet, mám ťa rád. Tvoju stratu som oplakal presne tak isto, ako stratu Hameta. Bol si mojím druhým synom. Prosím Ťa, zapamätaj si , že si bol úžasným človekom. Je mi ľúto kalvárie, ktorú si musel prejsť, avšak verím, že mi odpustíš. Viem, že mi odpustíš, pretože ťa poznám ako nikto iný na svete. Navždy budeš v mojom srdci. Sľubujem Ti, že na Tvoje meno nikto nezabudne.

S úprimnou prosbou o odpustenie a slzami, ktoré zmáčajú list papiera

                                                                                                                                     William Shakespeare